Odznak Gvardija - Знак Гвардия

HISTÓRIA odznaku Gvardija

Ešte pred vojnou sa medzi dôstojníkmi Červenej Armády a Námorníctva objavovali tendencie k pokračovaniu a rozširovanie najlepších tradícií ruského vojenstva. Počas vojny to sa to vtelilo do vzniku gardových jednotiek, zlatých pogon, rádov nazvaných podľa ruských svätých a veľkých vojvodcov. Asi najaktívnejší v tomto smere bol Kirill Afanasjevič Mereckov, ale posledné slovo mal vždy I.V. Stalin.Jednou z prvých vojnových noviniek na poli obnovovanie ruských vojenských tradícií bolo znovuzrodenie gardy. Gardovej pluky, ktoré sa objavili v dobe Petra Veľkého, boli elitné jednotky ruskej armády a preslávili sa odvahou a hrdinstvom v bojoch. Jedným z najdramatickejších momentov začiatku Veľkej vlasteneckej vojny bola Smolenská obranná bitka, ktorá rozbila nemecký plán bleskového obsadenie Moskvy. Práve pod Smolenskom bol nemeckým útočníkom prvýkrát vydaný rozkaz k prechodu do obrany. Vyznamenali sa tu najmä 100., 127., 153. a 161. strelecká divízia. 18.9.1941 bol vydaný Rozkaz národného komisára obrany I.V. Stalina č.308, ktorý potvrdil rozhodnutie Stavki VGK o premenovanie uvedených divízií na 1. až 4. gardovu divíziu. Prirodzene vznikol problém s odlíšením gardových jednotiek od ostatných. Vnútorným znakom gardovej jednotky sa stal vyšší žold, ktorý bol 1,5 násobkom pre dôstojníkov a dvojnásobkom pre vojakov. Vonkajším znakom sa mala stať špeciálna uniforma. To sa však ukázalo v prvom roku vojny nereálne a preto prišiel na rad odznak.
12.4.1942 bol prípravou odznaku poverený umelec S.I.Dmitrijev, ktorý už 18.4. predložil návrhy. I.V. Stalin vybral najkrajší výkres, ale zároveň navrhol výmenu reliéfu s Leninom za nápis Gvardija. Stalin sa obával, že vystupujúca podobizeň by sa časom stierala, zatiaľ čo nápis sa mohol zaliať smaltom. Tu by som doplnil, že zmienky o tom, ako sa Stalin podieľal na vzniku medailí, nie sú obvyklou propagandou. Ľudia z jeho najbližšieho okolia spomínali, že bol nadšený znalec faleristiky a ruských vojenských tradícií. Z kombinácie záujmov vychádzal jeho záujem o tvorbu medailí a Rádov. 21.5.1942 bol podpísaný a 22.5. publikovaný Výnos Prezídia Vrchného sovietu ZSSR "O zavedení gardových vojenských titulov pre vojenské jednotky a bojové prostriedky Červenej Armády a Námorníctva", kde sa hovorilo aj o popise odznaku. Súbežne sa pripravoval aj odznak pre Úderné armády. Pretože ich ale vzniklo len päť, bolo od toho upustene.

Vojnova VÝROBA odznaku

Z počiatku odznak vyrábali v Ščerbinskej lisovni NKPS. S tým ako narastal počet gardových jednotiek, sa na výrobe podieľali aj ďalšie továrne. Išlo o napríklad o lisovne smaltovaných a gravírovaných výrobkov NKPS, moskovská továreň "Pobeda" a ďalšie. Odznaky sa líšili továrňou od továrne. Odznaky boli okrúhle, oválne, pretiahnuté, vypuklé, reliéfne, hladké plne zaliate smaltom, atď Vlajky boli vyplnené bodkami, prerušovanými čiarami, šachovnice, atď objavovali sa aj rôzne zobrazenie písma, najmä pri písmene G. Odznaky sa líšili aj farbou od oranžovočervenéj až po tmavo čerešňovu. Na konci vojny sa objavujú strapce na dolnom okraji vlajky, boli však menšie ako z povojnovej produkcie.

UDEĽOVANIE A NOSENIE odznaku

Počas vojny a v prvých povojnových rokoch sa odznak nosil aj potom, čo bol vojak prevelený k negardovej jednotke. Zápis o odovzdaní odznaku sa mal zapisovať do Červenoarmejskej knižky alebo do preukazu totožnosti. Príliš sa to ale nedodržalo. V niektorých jednotkách sa vydávali špeciálne dokumenty so súpisom pridelených poriadkov, medailí a odznakov. Zachovali sa ale aj zápisy o odovzdaní odznaku na obyčajnom kúsku papiera alebo na druhej strane mapy. Sú aj prípady opakovaného pridelenia odznaku, napríklad A.S.Leninskij dostal odznak dvakrát, L.S. Čerkas trikrát.

Gardové JEDNOTKY A BOJOVÉ PROSTRIEDKY

K 1.9.1945 bolo takto označené 11 vševojskových a 6 tankových armád, 1 jazdná-mechanizovaná skupina, 40 streleckých, 7 jazdných, 12 tankových, 9 mechanizovaných a 14 leteckých zborov, 117 streleckých, 9 výsadkových, 17 jazdných, 6 delostreleckých, 53 leteckých a 6 protilietadlových divízií, 7 divízií reaktívneho delostrelectva, 13 streleckých, 3 výsadkové, 66 tankových, 28 mechanizovaných a 64 delostreleckých plukov, 3 pluky samohybných diel, 1 mínometné, 11 stíhacích protitankových, 6 ženijných a 1 železničná opravárenská brigáda a 40 brigád reaktívneho delostrelectva . Ďalej toto ocenenie dostalo 18 lodí, 16 ponoriek, 13 námorných divízií 2 námorné letecké divízie, 2 námorné protilietadlové pluky, 1 brigáda námornej pechoty a 1 námorna železničná delostrelecká brigáda. Okrem týchto jednotiek sa gardovým stala aj rad samostatných práporov a rôt.

Zoznam Gardových jednotiek - https://dic.academic.ru/dic.nsf/ruwiki/571636

ZNAK pre  gardové JEDNOTKY vojenského námorníctva

U vojenského námorníctva sa riešila príprava vlastného gardového odznaku. Prípravy riadil náčelník organizačného oddelenia NK VMF kapitán 2. stupňa (neskôr viceadmirál) B.M. Chomič, ktorý bol autor návrhov mnohých ďalších námorných medailí. Navrhol pravouhlú sponu s čierno-oranžovou stužkou. Tieto farby odkazovali na gardovej stuhy z čias Kataríny Veľkej. Znak bol prijatý od 10.6.1942 rozkazom národného komisára námorníctva admirála T.G. Kuznecova č.142. Stužka bola mosadzná, pre dôstojníkov pozlátená, pre vojakov postriebrená.

Návrhy S. I. Dmitrijeva

Varianty odznaku

Zdroj: "Нагрудные знаки Красной Армии 1941-1945 г.", Айрапетян Б. В.